Čakáte, že dostanete Dostojevského? Nedočkáte sa.
Čakáte, že dostanete aspoň dakoho ako Bellows, či Vonnegut? Tiež čakáte márne.
Dokonca z toho nebude ani Sloboda, Ťažký, či aspoň Mináč.

Dúfať, že sa Vám v tejto forme predstaví ďalší z velikánov svetovej alebo slovenskej literatúry je tiež čakaním na Godota. Slovensko neposkytuje priestor pre rozvoj extrovertného „génia" oplývajúceho nápadmi nadchýňajúcimi dušu. Tým nechcem povedať, že by niektorý z vyššie spomenutých spĺňal veľkohubú charakteristiku spomenutú o niečo nižšie.
Ale nie o tomto som chcel...

Vlastne som chcel zo svojho skromného pohľadu napísať niečo o tom, čo čítať budete a nie čo nebudete.
Milan Kališ nevytvoril vo svojich poviedkach, novelách a románoch postavy, ktoré by boli predurčené konať veľkolepé činy tvoriace svet, postavy prepisujúce históriu. Jeho hrdinovia sa nedajú apriori opísať ako ľudia stojaci na periférii spoločnosti. Oni len do určitej miery plávajú proti prúdu. Alkoholici na hranici svojprávnosti, stroskotanci ponevierajúci sa na pešom chodníku na Novom moste s bezprizorným pohľadom upretým do Dunaja. Sú síce inteligentní, rozhľadení a nadaní. Ale aj zranení, dobití, majú krvavé kolená aj duše a napriek tomu sa neustále snažia posúvať dopredu, aj keď cieľ de facto ani nemajú. Nehľadajú spásu, nehľadajú odpovede. Hľadajú samých seba. Hľadajú iba rozumný dôvod svojej existencie na svete.

Či už je to prvoplánovo arogantný Arnold Lane (Hviezdy, ktoré sme zničili) alebo vnútorne rozložený Peter (Jeseň našich civilizácií), vždy je to iba postava alebo povedzme človek hľadajúci cestu. Cieľom nie je happy end, nečaká tam vykúpenie. Každá z prezentovaných kníh sa skončí fatálne. Ostatne akoby akýkoľvek koniec bol iný ako fatálny. Som v podstate rád, že Milan nepíše detektívky. Vrahom by bol takmer vždy psychopatický zahradník, prípadne manželkin roky ukrývaný milenec. A aj detektív by mal bližšie k Indiánovi z knihy Bol som dlho preč (Ken Kesey) ako k brilantnému Sherlockovi Holmesovi :o)

Počas čítania riadkov, ktoré vy ešte len čítať budete, som musel niekoľkokrát vstať, zahodiť čítané ďaleko od seba a ísť sa pre istotu prejsť. Nebolo to spôsobené defektnosťou danej literatúry, skôr tým, že som mal veľakrát pocit, že čítam o sebe. A to je vzácne, aj keď v tomto prípade aj bolestivé. A preto by ste si to mali prečítať aj vy. Možno tam nájdete aj svojich známych a prípadne aj samých seba. A dúfam, že sa tak nevyplašíte ako som sa občas vyplašil ja. Zo seba...

Michal Hazlinger


The Stars We Wrecked (Hviezdy, ktoré sme zničili, 2015, vydavateľ DonnaInk Publications, L.L.C.)

Rozdrásané duše (2015, vydavateľ Marenčin PT)

Kúpil som si bordel (2017, vydavateľ Marenčin PT)