Čakáte, že dostanete Dostojevského? Nedočkáte sa.
Čakáte, že dostanete aspoň dakoho ako Bellows, či Vonnegut? Tiež čakáte márne.
Dokonca z toho nebude ani Sloboda, Ťažký, či aspoň Mináč.

Pozor! Tento príspevok nie je literárnou kritikou, je to len moja osobná reflexia!

Pareidólia je druh ilúzie alebo nesprávneho vnímania, kedy je nejaký nejasný podnet jasne vnímaný ako niečo alebo niekto. Podľa odborníkov medzi niektoré príklady zjavnej pareidólie patria vyhlásené videnia tvárí svätcov, napr. Ježiša, Panny Márie, anjelov, duchov v niektorých objektoch, predmetoch a prírodných úkazoch, ako oblaky, tiene, odtlačené formy, machule atď. Medzi najznámejšie pareidólia je okrem svätcov je videnie, vnímanie ľudských bohov, ikonov a to najmä osobností, ktorých nechceme prijať ako mŕtvych. Marilyn Monroe, James Dean, Elvis Presley, a teraz aj Michael Jackson.

V našom živote sme schopní vidieť aj v dreve Spasiteľa, na PVC podlahe Svätého Michala....

Kto „zle“ číta dielo Hviezdy, ktoré sme zničili? možno vidí kráľa rock and rollu, Elvisa a pritom je to len ilúzia, presnejšie príprava na pareidóliu. Chce aby sme videli kráľa a pritom za nim skrýva niekoho úplne iného. Možno seba, možno všetkých zabitých ikonov, možno agenta Petra alias A.L. Preto táto, pre mňa psychodráma, je taká zaujímavá, aj napriek tomu, že možno svojim rozsahom viacerých odradí od čítania.

Hviezdy, ktoré sme zničili? je vážne dielo, aj pre takého skúseného čitateľa drám, ako som ja. Divadelné drámy som miloval aj v mladosti, čítal som ich, zbieral som ich. A rád som si ich aj pozrel v divadle, pokiaľ to bolo možné. A táto láska trvá dodnes. Preto to spomínam, lebo moja obľúbená dráma je od Petra Schaffera: Equus. Analýza duše mladého chlapca, ktorý ublíži milovaným zvieratám je podobná ako dráma agenta Petra, alias A.L., ktorý stráži Elvisa a psychicky cenzuruje, ale pritom ho miluje. Lebo v diele Elvis je len zámienka k tomu, aby sme sa stretli s Petrom a prežili jeho duševné útrapy a reflexie. Ale po čase príde čitateľ na vážne spoznanie, na čaro diela: hrdinami sa stáva práve On. A to robí zo psychodrámy tragikomédiu. A pritom nikomu nie je do smiechu. Najmä nie čitateľovi.

Nebudem rozprávať o diele, aby som pointu (každý bude hľadať nejakú, a možno nenájde, ale verte, je tam!) neprezradil. Je to dielo, ktoré zaslúži aby sa čítalo viackrát a pomaly. Možno nedočkavci budú aj troška nervózni a neprečítajú. Ich chyba. Ja začínam znova čítať toto dielo.

Ľudovít Kossár